vrátil som sa od nej včera ráno o 5...
cesty boli prázdne až na taxikárov, počúval som Georga Bensona a modlil som sa, aby som to nehodil do nejakého stromu.. lebo stále nechápem.
- nechápem, že sme sa videli piaty krát v živote (počas 3 rokov) a pritom sa s ňou bavím ako s najlepšou kamoškou (
ktorú vraj chalani nemajú.. sú to len lásky, na ktoré sme mäkkí a bojíme sa, že ich stratíme ak sa o niečo pokúsime, preto sa tvárime ako kamoši)- nechápem, že po 3 mesiacoch takmer nekomunikácie ma pozvala k sebe
- nechápem, že sme spolu hrali človeče, lúskali tekvicové semiacka, predávkovali sa kofolou, že sme sa stále rehotali, hľadali výherné lentilky a skúšali o pol noci volať na infolinku nestlé, či existujú aj hnedé lentilky a prečo nie sú v našom balení
- nechápem, že sa s ňou cítim úplne prirodzene a bez rozmýšľania sa môžeme baviť o všetkom, o úplne o všetkom, naozaj o všetkom.. dokonca aj o nemeckom hiphope.. :)
- nechápem, že sme skúšali rozoznať chute chipsov so zavretým nosom a robili psycho test proximiky
- a nechápem aj, ako môže byť taká kompatibilná a pritom chémia to nechce..
hovorila, ako nevie nájsť nikoho, do koho by sa zaľúbila..
a pýtala sa ma, či som si už našiel objekt..
a ja som bol trošku smutný.